Krátka história
Flamenco v Barcelone
Ako sa andalúzske umenie dostalo do Katalánska: gitarová skladba z roku 1860, vzostup tablao a Carmen Amaya, tanečnica narodená v barcelonskej štvrti Somorrostro.
Rezervujte si miesto na radnici ↗Andalúzske umenie v katalánskom meste
UNESCO nazýva Andalúziu srdcom flamenca, s koreňmi aj v Murcii a Extremadure. Barcelona je od tohto srdca ďaleko, a napriek tomu je súčasťou tohto príbehu už viac ako storočie a pol. Písomné záznamy siahajú do roku 1860, takže flamencové predstavenie na Rambla Catalunya je súčasťou dlhej tradície, nie transplantátom.
Gitarová skladba napísaná v roku 1860
Wikipédia datuje jeden z prvých kusov považovaných za flamencovú gitarovú hudbu do Barcelony. Ide o rondeñu pre sólovú gitaru od Juliána Arcasa, narodeného v provincii Almería, datovanú do tohto mesta v roku 1860. Tento detail je dôležitý, pretože ukazuje, že flamencová gitara sa stala sólovým umením už skoro, oddelene od speváka. Táto sólová tradícia neskôr prerástla do koncertnej flamencovej gitary, z ktorej čerpá aj dnešná hodinová šou.
Od cafés cantantes po tablaos
Profesionálny flamenco sa rozvíjal v cafés cantantes, nočných baroch, ktoré poskytovali umelcom pódium; prvý z nich, ktorý otvoril spevák Silvio Franconetti, Wikipédia umiestňuje do Sevilly v roku 1842. Tieto podniky zažívali vrchol od polovice 19. storočia do 10. rokov 20. storočia. Tablaos, menšie scény, ktoré ich nahradili, sa rozšírili v 60. rokoch 20. storočia. Dnešná šou stále nasleduje tento model: vyhradená sála, pódium a krátky program umelcov, ktorí sa týmto živia.
Carmen Amaya, narodená v Somorrostro
Tanečnica Carmen Amaya sa narodila v štvrti Somorrostro v Barcelone do rómskej rodiny. Jej otec bol gitarista, ktorý hrával v baroch, a ako dieťa s ním v noci tancovala. Manažér varieté Josep Santpere ju uviedol do väčších sál a debutovala v barcelonskom Španielskom divadle. Čoskoro nato vystupovala v divadle Palace v Paríži. Preslávila sa technikou nôh, ktorá bola kedysi vyhradená pre najlepších mužských tanečníkov.
Svetová scéna
Amayina kariéra ju zaviedla ďaleko za hranice Katalánska. V roku 1936 sa vydala loďou do Buenos Aires, nakrúcala filmy, v roku 1941 vystupovala v Carnegie Hall a podľa Wikipédie bola údajne pozvaná prezidentom Rooseveltom, aby tancovala v Bielom dome. Po návrate do Španielska sa opäť objavila v Barcelone, v divadle Tivoli. Pre mnohých návštevníkov je jej meno najrýchlejším spôsobom, ako pochopiť, že Barcelona nielen hostila, ale aj stvorila veľký flamenco.
Pocta doma
Barcelona uctila Amayu svojou Medailou za zásluhy v cestovnom ruchu a neskôr postavila fontánu v jej starej štvrti Somorrostro, ktorá leží pozdĺž Paseo Marítimo. Wikipédia tiež uvádza, že tancovala pre kráľa Alfonza XIII. pri otvorení Medzinárodnej výstavy v roku 1929. Po jej smrti v roku 1963 jej v roku 1966 postavili pamätník na Montjuïc.
Prečo sú dejiny dôležité v hľadisku
Nič z toho nie je potrebné na to, aby ste si užili hodinu flamenca, ale mení to, ako tá hodina pôsobí. Gitarové sólo nie je len sprievodom k tancu: má vlastnú históriu, ktorú záznamy tohto mesta vracajú až do 60. rokov 19. storočia. Tanečníkova technika nôh má šampiónku narodenú v Barcelone. A sála, v ktorej sedíte, pochádza z café cantantes a tablaos, kde si profesionáli prvýkrát zarábali na živobytie. Sledujete povolanie s minulosťou, nie folklórne predstavenie.
Flamenco v Barcelone dnes
Barcelona si svoje flamenco drží v divadlách, pivniciach a sálach v starom meste a v Eixample a toto umenie aj vyučuje: Wikipedia uvádza Vysokú hudobnú školu Katalánska medzi konzervatóriami so štúdiom flamenca. Dnešné hodinové predstavenia sú potomkami tradície tablao, prispôsobené návštevníkom, ktorí majú k dispozícii večer, nie celú noc. Poskytujú rýchly vstup do dlhej histórie.
Zdroje